Holub patrí k najstarším domestikovaným druhom vtákov. Holubárstvo je teda prastarou ľudskou činnosťou. Chov holubov v našej organizácii ma dlhú históriu.
Členovia holubiarskej komisie:
Jozef Petrikovič, MVDr, Albert Halmo, Ing. Peter Jurkovič, PhD.,Eugen Škvarenina, Martin Kmeť, Eduard Halmo, Viliam Halmo, Ján Paulovič, Dávid Lacika a iní...
Chov a šľachtenie slovenských hrvoliakov v Bošanoch
Slovenský hrvoliak, tak sa volá naše rýdzo slovenské plemeno holubov. Choval sa už viac ako pred 150 rokmi na území Slovenska v podjavorinskom kraji a to v Brezovej, Myjave, v Starej Turej a tiež v okolí Nového mesta nad Váhom. Tento kraj je považovaný za kolísku slovenského hrvoliaka. Hrvoliak je pomenovanie podľa nafúknutého hrvoľa. Už pred prvou svetovou vojnou sa chovali tieto holuby v hojnom počte vo svojej domovine a vyznačovali sa mocnou až robustnou postavou. Choval sa hlavne ako úžitkový holub na dvoroch roľníkov, mlynárov a všade tam, kde boli pre jeho život priaznivé podmienky. Bol obľúbený pre mnohých chovateľov aj z iného dôvodu. Mal zaujímavú kresbu, ktorá je pre neho typická. Je to holub celofarebný, len hlava a ručné letky sú biele. Pri pekne nafúknutom hrvoli a statnej postave je to impozantný holub. Vďaka týmto vlastnostiam úspešne konkuroval zahraničným plemenám holubov. V prevažnej miere bol jediným plemenom, ktoré chovatelia holubov v tomto kraji chovali. Jeho exteriérové znaky boli chovateľmi rešpektované a prísne dodržiavané. Nebol ešte vypracovaný jeho štandard, a aj tak si zachoval svoje typické znaky a vlastnosti. Choval sa v štyroch základných farbách. Hlavne v čiernej a modrej, menej vo farbe červenej a žltej.
V roku 1927 začal vychádzať prvý slovenský chovateľský časopis Slovenská farma. Už v prvom čísle bol zverejnený článok Karola Slimáka: "Náš národný holub" s podtitulkom "Slovenský voláč bielohlavý". V tomto článku bol uverejnený aj prvý vzorník /štandard/ slovenského hrvoliaka, ktorý vypracoval Karol Slimák. Bol to chovateľ, a propagátor nášho slovenského hrvoliaka, ktorý ich aj prvý z chovateľov vystavoval, napríklad: v roku 1926 v Bratislave, v Prahe v Přemyslovom paláci, a v roku 1928 v Trnave.
V roku 1936 v tom istom časopise píše v článku "Slovenský voláč v minulosti a dnes" o jeho rozšírení hlavne vo farbe červenej a žltej. Ako vzácnosť uvádza, že našiel niekoľko kusov žltých bielopásavých a jedného hermelína /bledožltý holub/.
V roku 1945 prišiel zásadný obrat k lepšiemu v slovenskom chovateľstve. Bola vytvorená chovateľská organizácia pod menom "Ústredie slovenských spolkov chovateľov drobného hospodárskeho zvieratstva" so sídlom v Bratislave. Už v roku 1947 sa v Roľníckych novinách objavili prvé články o situácii v chovoch slovenského hrvoliaka, najmä od autora Štefana Maara. Boli to články o potrebe záchrany a regenerácie chovu slovenského hrvoliaka. Na jeho požiadavky reagovali chovatelia sústredení okolo K. Slimáka a padla požiadavka založenia špeciálneho spolku, ktorý by združoval všetkých chovateľov nášho holuba. Táto myšlienka sa ujala, a stala sa reálnou, v roku 1947 sa konalo v Novom Meste nad Váhom ustanovujúce zhromaždenie Spolku chovateľov slovenských hrvoliakov.
Po tomto čine sa značne zlepšila situácia, hlavne vo výstavnej činnosti a v agitácii chovateľov. V tom čase bolo evidovaných 21 členov spolku. Boli to chovatelia hlavne z okolia Nového Mesta nad Váhom, Starej Turej a Trnavy.
Roky päťdesiate boli poznačené riešením viacerých problémov v štandarde slovenského hrvoliaka veľkosti registračných obrúčok, riešili sa otázky veľkosti a hlavne typu slovenského hrvoliaka. Prinášalo to viacero škriepok a mrzutosti nielen v radoch funkcionárov a členov Spolku ale aj medzi chovateľmi. Činnosť Spolku začala upadať, až došlo k úplnej stagnácii.
Chovatelia v Bošanoch v tomto období chovali viaceré plemená holubov, hlavne moravské a české plemená. Ako chlapci a žiaci základnej školy sme vo veľkej miere prešli chovom viacerých plemien, podľa toho, čo sme dokázali zohnať. Boli to hlavne poľské rysy moravské pštrosy, české staváky, nemecké výstavné holuby ale aj komárňanské kotrmeliaky. Pán Rudolf Petrikovič v tom čase bol úspešným chovateľom anglických hrvoliakov čiernych. Založením miestnej organizácie chovateľov v našej obci sa situácia medzi chovateľmi zmenila. Začali sme svoje chovy špecializovať na jedno plemeno a farebnú varietu. Pán Rudolf Petrikovič zrušil chov anglických hrvoliakov a spolu s bratom Jánom začali chovať slovenské hrvoliaky. Rudolf čierne a Ján červené hrvoliaky. Ja som už v tom čase kúpil od R. Hrozenského v Chlebanoch červené slovenské hrvoliaky. Bol to chovateľ ktorý s holubmi hlavne obchodoval. Radi ako chlapci sme k nemu chodili na bicykloch a vždy niečo priniesli do chovu. Potreboval som červenú samičku k samčekovi od p. Hrozenského, tak som navštívil p. Petrikoviča a urobili sme obchod. Začali sme ako mladí chlapci- chovatelia častejšie navštevovať bratov Petrikovičovcov a obdivovali sme u nich veľa pekných holubov, všetko slovenských hrvoliakov. O rok na to p. Ján Petrikovič si vzal do svojho chovu mladú červenú samičku, vychovanú u mňa, a tak sme si vymieňali holubov aj naďalej. Po čase videli v nás mladých nádejných chovateľov, a od p. Pauloviča v Bratislavy nám zohnali vtedy vzácne žlté slovenské hrvoliaky v počte 15 kusov. Získali ich Eduard Korec a Jozef Pudleiner. Tým sa rozšírila paleta farieb slovenského hrvoliaka, a aktivita nás mladých chovateľov rástla. Slovenské hrvoliaky u nás mladých chovali v tom čase Ladislav Moravčík- čierne, Eman Škvarenina- modré čiernopásavé, Jozef Pudleiner- žlté, ďalší boli Jozef Petrikovič, Eugen Škvarenina, Tomáš Fabian, Vojtech Halmo a iní.
Po stagnácii Spolku v Novom Meste nad Váhom vedúci odborného oddelenia UV SZCH v Bratislave p. Maar našiel dobrých a spoľahlivých chovateľov a funkcionárov práve v Bošanoch. Zorganizovali ustanovujúcu schôdzu Klubu chovateľov slovenského hrvoliaka na deň 4.10.1964 do Trenčína. Klub bol pokračovateľom spolku. Mal 31 členov, z toho 9 členov bolo z Bošian, výbor bol 9-členný. Predsedom klubu sa stal Rudolf Petrikovič, tajomníkom Pavel Šprocha, pokladníkom Teodor Mišeje a poradcom chovu Ján Petrikovič. Tým, že väčšina členov výboru bola z Bošian, stali sa Bošany sídlom Klubu. V pláne činnosti klubu v prvom bode bolo vyšlachtiť slovenské hrvoliaky bielopásavé vo farbe čiernej a žltej.
MVDr. Albert Halmo
Holuby z našich chovov
